Môžme sedieť pod stromom a čakať potichu na padajúce dozreté jablká, tak podvečer, v septembrovej tráve už trocha chladnej. Slnku sa už nechce toľko hriať. Už len šteklí líca a farbí nebo do oranžova a hora oproti dáva na listy jantár.
Až zapadne úplne, budem dlaňou v Tvojej dlani držať celý svoj svet a vysoké steblá tráv nás ešte jedenkrát skryjú, odovzdám hlas meluzíne, ktorá bude spievať celú zimu v škárach pod strechou.
To aby sme nezabudli.
Dnes večer ešte môžem bosá dobehnúť domov aj cez zarosenú trávu, zajtra už budú na nej kryštáliky srieňa. Zajtra ráno si sadnem Tebe k nohám, prekrojím najčervenšie tohoročné jablko a darujem Ti hviezdu plnú nových stromov.
velmi prijemne citanie
ReplyDelete