Ráno

Netuším, čo si mi ráno šepol do ucha, v polospánku nerozumiem ani svojej rodnej reči.
Ale niekedy stačí tón tvojho hlasu...mám rada tvoj hlas, keď ku mne hovoríš tak inak, ako obyčajne...je to ako keby som mala vnútri natiahnuté struny...a tvoje slová po nich brnkajú a mne vibruje vnútro podľa toho ako hráš. Hlava, srdce, duša.
Viem, že si ma celú noc držal v náručí preto, že som to potrebovala. Tak veľmi...Rozumieš mi občas viac ako ja sama sebe. Ja momentálne nerozumiem ničomu. Veci sa dejú v príliš rýchlom spáde a ja v tom lietam bez padáka. A tak som včera potrebovala zabrzdiť a podržať, nech sa nerozplesnem na zem zas v plnej rýchlosti. Aj tak to bude drsné.
Viem, že ma nezachraňuješ teraz len preto, že to treba... Chodím si k tebe po dávku človečenstva, blízkej prítomnosti, tichého pochopenia, nočného tepla, dotyku tvojich rúk, stratenia sa v pokoji, kúsok smiechu nad kuchynským žonglovaním, napriek a kvôli tomu, čo obaja vieme, čo sme a čo nie sme. Ty to vieš a ja ti za to ďakujem...