Prepáčenia

Tak strašne veľmi som chcela počuť z Tvojich úst slovko "prepáč". Tak strašne veľmi, že som ho prepočula.

Mal si pravdu, zahľadená na to, čo chcem, tak, ako chcem, nepočuli uši a nepočulo ani srdce. Mal si pravdu, keď si sa na mňa zachmúrený pozeral a vravel, že to, čo chcem počuť, mi nepovieš. Lebo načo? Lebo načo...

A ja, s klapkami ako koníky v ruskej trojke (len tie sa pre klapky neplašia a ja som sa pre klapky plašila), som nepočula Tvoje prepáč. Najkrajšie prepáč na svete. Lebo si ho ani povedať nemusel. Lebo zakopla som úplne rovnako a možno aj viac. Lebo bolo tiché, Tvojské. Ukryté v chvíli, keď si mi hladkal vlasy, keď si ma držal v náručí. Ukryté v teple z Tvojej ruky, ktoré mi robilo zimomriavky na koži, keď si mi škrabkal chrbát. Ukryté v slovkách "tu poď", trocha iných ako stále. Ako som mohla nepočuť?

A neskôr v noci si mi chýbal. Som sebec, ale tie chvíle milujem, lebo vtedy si len Ty a nič viac v celom vesmíre. Môj, na krátko. A znie mi v hlave "ťa milujem a nechám si ťa". Po toľkých zbytočných slzách si mi chýbal. Vlastne chýbaš stále, ale to už tak inak. Prázdnom vnútri.

Už budem počúvať... tak prepáč...