Beltaine

Zapaľujem ohne v sebe do súmraku dňa, v očiach, v srdci.
Tak ako horia pochodne na lúkach a vzduchom sa nesú tóny, ktoré zmenia chlad noci vnútri na leto a odlesky v tráve farbia vlhko do medena. Zbieram dážď z listov do misky z váh. Budeme ho piť obaja, smädní po láske, spolu, raz Ty, raz ja. Tam, kde sa perami dotkneš okraja, tam dýchať budem Tvoj dych.

Keď budeš stáť predo mnou, ostaň na pár krokov, na chvíľu. Tak blízko síce, že môžme prepliesť prsty rúk, no aj tak ďaleko, lebo Tvoje teplo ešte neskryje to moje. Nechaj vietor kratučko postrapatiť steblá a zahrať nám na struny čerešňových kvetov nad hlavou. Ten ďalší krok bližšie bude mať v sebe tryskajúcu radosť jari, lenivé očakávanie leta aj šťavnaté jablká jesene, ktoré budú trhať deti v záhradách.

Okolo nás celý svet.

Zastali pramene,

spomalila zem.

Nakoniec do noci nechať rozletieť iskry, ako keď praská drevo v ohni. Uložiť sa na mach, stiahnuť hviezdy dolu do korún stromov a dýchať s vôňou zeme nové ráno. Dnes nech ožije minulosť v budúcnosti. Dnes je sviatok ohňa.

V nás.

A Stór Mo Croí

Krehká

Dôvera stojí na hlinených nohách po kolená v potoku s popraskaným srdcom v dlaniach a v očiach má strach.

A potok, čo pramení v dávne, šumí v ušiach a šumí v písmenách.

Nepočuje, čo vravíš. Je hluchá pre potok, ktorý jej roztápa hlinené nohy a pre strach, že neudrží pokope srdce, svoje dlane a ani seba.

Iba vidí. Ako sa zamračíš, ako znežnieš. Ako sa otočíš preč aj ako podáš ruku. A tak váži nepočuté slová ako ruku s kľúčom, ktorou možeš zamknúť no môžeš aj odomknúť.

Vyššie

Vyššie...
Ďalej...
Preč...

Dokázať a získať znamená aj stratiť. Bilancia nemusí vždy končiť v pluse. Viem, že vieš. Že priateľstvo na váhe života ťahá misky k zemi a diaľka v dušiach je väčšia ako diaľka v kilometroch.

- Chcem byť vyššie. - povedal si do ticha.

- Tak veľmi Ťa to ťahá preč?

Veľmi... Vieš, že viem. A nehovor prepáč, to slovko patrí iným.
Rozumieť si aj bez hlasných slov. Hoci ľudia okolo mňa kričia, v očiach Ti čítam, že to prirodzené predsa len ešte nie je luxus. Že pocitmi sa majú farbiť spomienky a kvetmi ľudské pocity. A toto obyčajné sa ťažko mení za niečo viac.

Ako v rozprávkach, keď chceš povedať ďakujem, dám Ti prst na ústa. - Neďakuj, raz mi to oplatíš.

Vysielam

Na svojej frekvencii, na veľmi krátkych vlnách.

Že nechytáte môj signál? Že je šifrovaný až hrôza? Nekupujte antény...

Priložte ucho na lúke k tráve, k popraskanej kôre stromov, nastavte líce slnku, nech hladí. Dajte svoju dlaň do mojej, veď najlepší na prenos človečieho signálu je dotyk.

Cez dlane vysvetlím všetky tajné šifry a porozprávam, kde strácam seba a kde nachádzam viac. Len pošepky, potichu v leňošivom čase, aby sme nerušili plynúci život.

Bojujem so sebou
o právo milovať
a právo iba prežiť

bez lásky

Bojujem so sebou
o túžbu milovať
a túžbu necítiť bolesť

z lásky

Bojujem so sebou
o ďalší sivý deň
a deň naplnený svetlom

lásky

a prehrávam s Láskou na celej čiare

Pod nosem smích a pod smíchem stud, pod studem touha a pod touhou možná jsem já...

Dva roky túžby zamaskované tvrdým smiechom a nakoniec ešte tvrdšou ľahostajnosťou k vlastnému vnútru, len aby človek prežil bolesť, aj keď vlastne umiera, nie tou bolesťou, ale práve tou ľahostajnosťou. Skoro som sa už nestihla vrátiť. Pamätáš si? Pamätáš si včerajšok? Bol trocha zahmlený vlhkým smútkom a spomienkami.

A teraz stojím pred dverami a bojím sa vôbec chytiť kľučky, nie to vojsť dnu. Dnu si Ty a s Tebou možno nebo a možno peklo. Aj keď som bojovník, teraz mám strach. Nestraší ma peklo. Bojím sa neba. Bojím sa Teba.

Ze všetko bude také, ako má byť. Že budeš lepší, ako predstavy, ktoré sa bojím mať. A že Ti v očiach bude žiariť, keď Ti pohľad padne na mňa. Sentiment? Ani nie... Lebo keď nebude, na to som si akosi už zvykla.

Nechcem byť zvyknutá. Radšej nech to bolí. Láska

Oskar

Kúpila som si v Baumaxe kvet. Lopatkovec. Kolegynky vravia, že kvety z Baumaxu nevydržia. Že zomrú. Môj lopatkovec dostal čestné miesto na pracovnom stole vedľa počítača a meno Oskar, ako náhrada za slnko, ktoré k nám svieti len chvíľu. Oskar je odolný, nemôže zomrieť, lebo ak zomrie, budem smutko. Na svoju česť sľubujem, že sa s ním budem rozprávať a pravidelne ho zalievať. Samota kvetom neprospieva.

Asi ani ľuďom. Aj keď, človek by mal byť občas trochu sám. Sám so svojimi myšlienkami a sám so sebou. Potom sa veru ani poriadne nepoznáme. Sme s kamošmi a kamoškami, známymi a kolegami a v hluku davu a keď to naraz náhodou všetko stíchne, zrazu sme v šoku, čo to v nás je. Môj odchod z hlavného do rodného mesta spôsobil presne toto. Ticho a samotu. Na usporadúvanie pocitov a zážitkov do úhľadných kôpok vnútri duše. Napravo nežné a láskavé, ako keď nastavíte líce prvým teplým lúčom sediac na lavičke v parku. Naľavo sychravo studené, ako daždivé rána neskorého októbra. Tam horúcu vášeň, vedľa cencúľové pohľady. A do stredu tie s nápisom Lekcia Život. Človek má zrazu prehľad a nadhľad.

Ani som netušila, koľko kúskov vo mne má nápis Lekcia Život. A vo veľa z nich sa odrážali tváre ľudí. Ako momentky z albumu. Len ten nadhľad zrazu ukázal inú farbu pozadia. Niektorí majú miesto peknej bielej škaredú sivú. Aj tváre sa mi zdajú také pokrčené. Vraštia sa, aj keď sa predtým usmievali. V ruke nie je chlieb ako by sa zdalo, ale kameň.
Začína mi tu pršať. Prším.

Otvorte si pestrofarebné dáždniky a ja sa idem na chvíľku porozprávať s Oskarom...