20 October 2008

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať. Rozprávať a počúvať. Situácia prikvačila. Síce neviem aká, ale viem si živo predstaviť...
Chlap sedí pri ohni, hladný ako svorka vlkov a len blbo kuká na ženskú a ukazuje si prstom do úst. Žena ako správna žena čaká, kedy chlap ukáže prstom aj to čarovné slovíčko. Teda posunok. Lenže chlap je už hladný až je nervózny a kedže jej nemôže vynadať, može ju len strepať. A z toho vyhladne ešte viac. Viac to už nerozvádzam...radšej...no proste nutnosť.
Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať a počúvať, pochopiť slová aj to, čo sa za slovami skrýva, popísať veci, vedu aj pocity. Ale pomaly, ako ľudstvo starne, zabúdame. A ja mám niekedy pocit, že dvaja ľudia oproti sebe, ktorí chcú niečo povedať, pripomínajú dve z troch opíc, Nehovorím a Nepočúvam. Jeden rozpráva, ale rozpráva naozaj? Alebo len používa primúdre vety bez zmyslu a bez srdca. Hovorí a možno ani nevie presne, čo chce povedať, pretože zvnútra nechce pustiť seba von k tomu druhému. Zvuk síce prechádza cez pery ale slová zachytáva ruka, položená na ústach. Druhý počúva, ale počúva naozaj? Alebo len vníma, ako sa tomu oproti hýbu pery a vníma melódiu hlasu bez zmyslu a bez srdca. Počúva a ani netuší, čo tak nesmierne dôležité mu uniká, pretože nedovolil vstúpiť tomu druhému dovnútra. A tak zvuk síce prechádza do uší ale slová zachytáva ruka, ktorá ich zakrýva. A človek by sa odznovu mal začať učiť rozprávať. Rozprávať a počúvať. Nanovo ochutnať slová a to, čo sa za nimi skrýva. Nanovo skúsiť chápať a pochopiť. Zmyslom aj srdcom.
A toto som si napísala, lebo aj ja občas potrebujem pripomenúť, že slová nie sú len pekný zvuk.

No comments:

Post a Comment