Nekonečné ráno

Už zhasli pouličné svetlá ale deň sa ešte neprebudil. Ani Ty nie. Nekonečné ráno, keď neviem odtrhnúť oči od Teba. Ako spíš, ako dýchaš... Učím sa naspamäť dlaňami Tvoje telo a srdcom Tvoju dušu. A vpisujem spomienky na noc do kameňa svojej večnosti.

Keď si večer zapálil sviečku, ponorila nás do medového svetla a izba bola plná Teba a vône roztápajúceho sa vosku. Mihotavé tiene vtedy hrajú s Tvojimi rukami hru na schovávanie svetla. A svet za oknom stíchol a nakúkal dovnútra. Zvedavý...

V tichu si šepkáme tajomstvá z hĺbky, prezrádzame tlkot sŕdc. Ukrytá v dlaniach, rozomletá škoricová láska, poslal si mi ju s bozkom a teraz mi preteká vnútrom a hreje. A páli, keď si príliš blízko. To už neuhasím. Ani vlastne ani nechcem.

Slová sa rozpíjali v tme ako atramentové škvrny. Aj tie idú ťažko zmazať. Do rána len trocha poblednú a spoja sa do retiazok spoznávania. A keď Ťa únava presvedčí, pozbieram tlejúce uhlíky túžby a skryjem ich do vankúša. Nech hrejú ďalej do snov...

Už zhasli pouličné svetlá ale deň sa ešte neprebudil. Nekonečné ráno, keď vpisujem spomienky na noc do kameňa svojej večnosti.

Tá, čo len bude.