29 April 2006

Krehká

Dôvera stojí na hlinených nohách po kolená v potoku s popraskaným srdcom v dlaniach a v očiach má strach.

A potok, čo pramení v dávne, šumí v ušiach a šumí v písmenách.

Nepočuje, čo vravíš. Je hluchá pre potok, ktorý jej roztápa hlinené nohy a pre strach, že neudrží pokope srdce, svoje dlane a ani seba.

Iba vidí. Ako sa zamračíš, ako znežnieš. Ako sa otočíš preč aj ako podáš ruku. A tak váži nepočuté slová ako ruku s kľúčom, ktorou možeš zamknúť no môžeš aj odomknúť.

6 comments:

  1. zlato, ja sa s teba zblaznim...

    "Dôvera stojí na hlinených nohách po kolená v potoku s popraskaným srdcom v dlaniach a v očiach má strach."

    uz nic viac nemusis napisat

    to je sila

    ReplyDelete
  2. Môj obľúbený básnik kedysi napísal:

    ...poézia chodí v kockovanej košeli a kašle na bontón...

    ostrovanka to povedala výstižne: aj keby si už nič iné nenapísala, toto si budeme pamätať.
    Samozrejme, tešíme sa na pokračovania :o)

    ReplyDelete
  3. hmmm....ty si...zaujimava.

    ReplyDelete
  4. dievcata a cteny Gwyn: privadzate ma do rozpakov...cervenam

    ReplyDelete
  5. To je báseň! Každé slovo má svoje miesto, ani jedno nie je navyše. A všetky tak úžasne ladia!

    ReplyDelete
  6. Anonymous10:45 PM

    This comment has been removed by a blog administrator.

    ReplyDelete