Najobľúbenejšie miesto, ktoré mám, je pomerne neobvyklé. Nie je to pláž, nie je to kreslo, ani mesto a ani chalupa. Je to cesta z polámaných panelov, kde v puklinách prerastá tráva a korene starých bukov, ktoré ju lemujú. Najkrajšia je na jeseň, s oranžovým lístím na konároch a oranžovohnedým šuchotavým kobercom troška skrývajúcim prasknuté panelové kocky. Tam chodím poprechádzať sa s Tichom. Tam ma hladká Pokoj. Aj keď je to cestička vedúca cez evanjelický cintorín.
Či je výnimočný? Možno áno. Dajú sa tam nájsť známe mená spisovateľov ako bol Mensatoris a Botto. Pre mňa je výnimočný iným. Nemá typickú atmosféru pochmúrnosti, ani dušičkový smútok. Má kovanú bránu, za ktorou stíchne hluk mesta, aj keď nemá vysoké múry, čo by ho odrezali od vonkajšieho sveta. A má niečo, čo ma vie jemne chytiť a spomaliť môj krok, keď sa príliš ponáhľam. Viem sa tam zhlboka nadýchnuť, viem tam otvoriť oči aj srdce dokorán. Tá stará popukaná buková alej je cesta, kam chodím na päťminútové myšlienky. Veľmi tiché myšlienky ako hmla ráno na hladine vody. Aj tie, o smrti.
Raz mi niekto povedal, predstav si miestnosť bez okien a bez dverí a seba v nej a ja som si predstavila, ako sa točím okolo vlastnej osi s natiahnutými rukami a miestnosť je biela a žiarivá. Potom mi povedal, že takáto je moja predstava smrti. Podvedomá. Neviem, toto sa vedieť asi ani nedá. Aj ja mám z nej strach, ale tá cestička cez cintorín mi strach prefarbuje na žiarivobiele steny.
A ja si pripomínam, že mám všetko, čo mám mať a bude čas tak na plač ako na smiech, na boj aj na oddych, a dopredu netreba tlačiť nič okrem vzduchu pred sebou, keď kráčam za svojím cieľom a za sebou netreba ťahať nič iné, len toho, kto Ti podá ruku s prosbou o pomoc, aj to len chvíľku, kým nebude mať síl.
Že čas príde a dovtedy treba dávať všetko, čo môžem a netrápiť sa čakaním na veci, ktoré či prídu alebo nie, nijako neovplyvnia dnešok ani to, kto som a kto si Ty.
No comments:
Post a Comment