Otázková reťazofka od Elfka.sk

Sa mi dostalo cti. A to si treba tiež ctiť. Teda...odpovede.

 1. Troma vetami charakterizuj svoju geekovskú dušu.
 Som. Neni. Normálna.

 2. 5 najdôležitejších životných hodnôt?
 Láska of corz. Lojalita. As above, so below. Neškodiť a ochraňovať.

 3. Láska je v živote dôležitá, lebo ....tomu šeckému dava zmysel?

 4. Čo pre teba znamená byť súčasťou nejakého fandomu?
 Hľadáme si kindred spiritov ako Anna. Ako všetci.

 5. Ak by si mohol/mohla okamžite ovládnuť akékoľvek remeslo, aké by to bolo?
 Šperkárstvo.

 6. Aký význam má pre teba tvoj blog? Čo pre teba znamená?
 Bútľavka. Dvojsečná zbraň :)

 7. Kde hľadáš inšpiráciu na blogové príspevky?
 Zvyčajne keď niekam kráčam.

 8. Tajný geekovský sen?
 Kuknúť do Diagon Alley.

 9. Verejný normálny sen? :)
 Mať drevený domčok so záhradkou a obchodík s elixírmi.

 10. Na čo si u seba hrdý/hrdá?
 Na krehkú rovnováhu.

 11. Prečo sleduješ môj blog?
 One must. :) Múdrych elfov treba počúvať.

 Pokračovanie vo forme otázok nasledujúcim reťazovníkom later, ak sa nenahneváte. :)

Ráno

Netuším, čo si mi ráno šepol do ucha, v polospánku nerozumiem ani svojej rodnej reči.
Ale niekedy stačí tón tvojho hlasu...mám rada tvoj hlas, keď ku mne hovoríš tak inak, ako obyčajne...je to ako keby som mala vnútri natiahnuté struny...a tvoje slová po nich brnkajú a mne vibruje vnútro podľa toho ako hráš. Hlava, srdce, duša.
Viem, že si ma celú noc držal v náručí preto, že som to potrebovala. Tak veľmi...Rozumieš mi občas viac ako ja sama sebe. Ja momentálne nerozumiem ničomu. Veci sa dejú v príliš rýchlom spáde a ja v tom lietam bez padáka. A tak som včera potrebovala zabrzdiť a podržať, nech sa nerozplesnem na zem zas v plnej rýchlosti. Aj tak to bude drsné.
Viem, že ma nezachraňuješ teraz len preto, že to treba... Chodím si k tebe po dávku človečenstva, blízkej prítomnosti, tichého pochopenia, nočného tepla, dotyku tvojich rúk, stratenia sa v pokoji, kúsok smiechu nad kuchynským žonglovaním, napriek a kvôli tomu, čo obaja vieme, čo sme a čo nie sme. Ty to vieš a ja ti za to ďakujem...

Summertime

Summertiiiiime and the livin’ is easy...spieva si Ella Fitzgerald lenivo do teplom voňajúceho večera.

Summertiiiime...pospevujem si s Ellou lenivo z kroka na krok po ceste domov. Nie je nič lepšie...alebo vlastne je...keby mi pod nohami utekal slaný mokrý piesok. Niekedy rána voňajú aj tu vo vnútrozemí po mori.

Summertime a privoniate k pýru, prilepí sa vám k nosu hodvábny kvietok a tá vôňa, to je leto.

Summertime...to sú nespratnosti, čo robíme po nociach a bláznivo neskutočné rána, keď len sedím a nerozmýšlam, lebo aj tak netreba

Summertime a mäkká rozmarnosť bozkov, malín a nočnej oblohy, kým nepadne prvá hviezda, to je leto.

Summertime, tá pálivo horúca vášeň po zmrzline a láske a nekonečných tónoch rozozvučaných strún južanskej španielky, leto...

Summertime, na prste voňavosladký lekvár, poležiačky v čučoriedkach nad nami plávajú ovečky z oblakov, ešte stále leto...

Summertime, rytmus a kastanety, extáza tancom, blízkosť aj sloboda...no leto

Summertime, zapletené kvety vo vlasoch, bosé nohy, studený potok v lese a hrejúca zem, sálavý život z nej, moje leto...

Summertime a vzrušenie pred zrkadlom, páči nepáči, chce nechce, dnes alebo nikdy...toto leto...

Summertime a maškrtné myšlienky s medom a mätou...s letom...

Summertime, s anjelom strážnym pri rannej káve, všetko je dovolené v jedinom letnom a letmom okamihu ...

Summertime plný detského smiechu v spŕške kvapiek letného dažďa skáčuc do bublinkových mlák...

Summertime, tajomstvá sveta, čarovné slovká vpletené do vetra...na ochranu...

Summertime, uletený motýľ mojej duše za lúkou letných kvetov...

If

If. If you live with Dorian Grey for some time, is it affecting your soul as well? Does the evil get to your heart to make it unclean and poisoned? I think yes. That’s why any kind of church tries to protect before it and keeps it away. Evil spreads. Like virus. From heart to heart, man to man. The way back is mostly difficult. Scars left on soul cannot be covered or healed. Maybe only with a true miracle. I will pray for that miracle for my heart and my soul. I know Dorian Grey. I lived next to him more then two years.

Compromise

I was watching a movie called The loss of a teardrop diamond. Last sentence the main character - a girl who was not able to fit anywhere, said..."Noone will ever love me but you can get used to me..."
Not really a happyend. She surrender to life she doesnt want. How many of such not-a-happyends arise in daylife? We do compromises of life rather then making a big steps to following dreams. But is it really easier...?

Pur felicite 2010

Ako na Nový rok, tak po celý rok. So the new year starts. How I feel? Mixed...as all last years. Tho...
At midnite me and my mom sent to heaven flying lanterns as a memory of our family members who passed by. And it gave me warm feeling in my heart. The lanterns were flying up in silence and tranquil light. I think they took my headache away as well :). We toasted in the snow, smiled, watched fireworks and went back home. What I have learned today? That everything moves, everything changes...thats the rule of the world, nothing stands still...even stones that look like unchanged years and years, small change happend to them too.
Another thing I experienced again is that I get a lot of energy from nature...with breathing fresh air, touching grass and trees, walking in the woods give me that energy I long for so much. That means I will have to change my style of living to be closer to nature. I think, that big first step I will have to make quite soon.
Resolutions? The book, the nature, my big first step, Ireland, road to Santiago and to my soul, health and a little one, dress for Beltine :)

.

Rest in peace by malo byť adresované živým nie mŕtvym. V dnešnej uhnanej dobe by sa to mnohým zišlo.

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať. Rozprávať a počúvať. Situácia prikvačila. Síce neviem aká, ale viem si živo predstaviť...

Chlap sedí pri ohni, hladný ako svorka vlkov a len blbo kuká na ženskú a ukazuje si prstom do úst. Žena ako správna žena čaká, kedy chlap ukáže prstom aj to čarovné slovíčko. Teda posunok. Lenže chlap je už hladný až je nervózny a kedže jej nemôže vynadať, može ju len strepať. A z toho vyhladne ešte viac. Viac to už nerozvádzam...radšej...no proste nutnosť.

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať a počúvať, pochopiť slová aj to, čo sa za slovami skrýva, popísať veci, vedu aj pocity. Ale pomaly, ako ľudstvo starne, zabúdame. A ja mám niekedy pocit, že dvaja ľudia oproti sebe, ktorí chcú niečo povedať, pripomínajú dve z troch opíc, Nehovorím a Nepočúvam. Jeden rozpráva, ale rozpráva naozaj? Alebo len používa primúdre vety bez zmyslu a bez srdca. Hovorí a možno ani nevie presne, čo chce povedať, pretože zvnútra nechce pustiť seba von k tomu druhému. Zvuk síce prechádza cez pery ale slová zachytáva ruka, položená na ústach. Druhý počúva, ale počúva naozaj? Alebo len vníma, ako sa tomu oproti hýbu pery a vníma melódiu hlasu bez zmyslu a bez srdca. Počúva a ani netuší, čo tak nesmierne dôležité mu uniká, pretože nedovolil vstúpiť tomu druhému dovnútra. A tak zvuk síce prechádza do uší ale slová zachytáva ruka, ktorá ich zakrýva. A človek by sa odznovu mal začať učiť rozprávať. Rozprávať a počúvať. Nanovo ochutnať slová a to, čo sa za nimi skrýva. Nanovo skúsiť chápať a pochopiť. Zmyslom aj srdcom.

A toto som si napísala, lebo aj ja občas potrebujem pripomenúť, že slová nie sú len pekný zvuk.

____________________________________

Kričím...vnútri...do seba...na seba. Ničivý záblesk krutosti a desu. Niečo vo mne explodovalo a roztrhalo moju dušu na franforce. Poletujú okolo mňa ako malí strašidelní duchovia v deravých plášťoch. Každý s časťou mojej bolesti a strachu. Znova kľačím v prachu, v snahe nabrať silu z toho jediného, čo ostalo. Miešam krv so zemou. Nech mi to zalepí rany, čo nechcú prestať krvácať. Nech to prekryje špinu, čo mi vliezla pod kožu. Vypálené na líci...ZLÁ. Tri písmená. Tam, kde malo žiariť teplo niečích pier. Prehratá vojna s korunou z vavrínu.

Čakám na milosrdnú ranu do spánku.

Možno sa znova narodím...

Denníček(,) štetky, paranoja a McAvoy

Voľakto tu provokatívne načal tému vzorových prostitútok. Zlietli sa spravodliví aj trafené husi. Asi. Polka webowej spoločnosti išla umrieť od rozhorčenia a hnusu, druhá polka pritakávala, prípadne sa bavila a tretia polka zmierených realistov sa len mlčky nečudovala. Možno je aj nejaká ďalšia polka, ale tá bude pravdepodobne v menšine. NA! Blbých vzorov je dneska požehnane. A požehnane je aj tých gerojov, čo majú gule zdvihnúť tie šutre zo zeme a hádzať na cieľ. Miesto, aby tie blbé vzory nepotápali viac do bahna a tých ovzorovaných detto. Pravdupovediac, ani ja nepoznám moc príkladných vzorov. Každý má dáku chybu. Jeden vzor je tvrdohlavý ako mul, druhý je narcis, tretí je xantipa. No a aj kurvy sú. Dokonalosť je slovo nie z tohto sveta. Našťastie.
Druhá vec je, že každý reagujeme inak. Jedného zabije dažďová kvapka, iného nezabije ani keby mu na hlavu padol klavír. Súdiť je blbosť, lebo do topánok toho druhého sa nikdy neobujeme, ani keby sme ako chceli. Takže niekde nejaka slečna nerozchodila rozchody a dala sa na radostnú dráhu štetky a užíva si. Celkom možné, že sa jej to vypomstí alebo sa jej to aj vypomstiť nemusí. Toť čaro života. Za rohom môže čakať aj taký James. Ale k Jamesovi sa vrátim...

Tak nazad k tým štetkám a dôvodom. Jedna známa (mne síce nie, ale budiž) novinárka na svojom blogu hodila článoček o tom, ako je každý kurva a vrah. A anketku k tomu. Zahlasovala som si za oboje. Podľa mňa som kurva aj vrah. Vysvetlím dôvody. Ako sa v múdrych filozofických kruhoch diskutuje, tak hranica svedomia a uvedomenia si zla, prípadne vysvetlenia si desatoro, môže byť vysoko individuálne. To je ako s tým klavírom. Takže, keď si vedome postavím laťku citlivosti vysoko, tak som zodpovedne oboje. Neprežili pri mne hmyz, určite som niekde prešla väčšie živé, napríklad žabu, pravdepodobne som niekomu zavraždila ideál poprípade sen alebo plán. Keď tak rozmýšlam, tak aj dnes. No a kurvou sa cítim pomerne často v práci (z ruoznych duovodov), niekedy pri voľbách a občas v alkovni (aké pekné slovo). No a úplne najviac sa vžívam do tej role, keď ma tak niekto nazve. Čož celkom bežné v dnešnej dobe. Niekedy si stačí výjsť z domu po takýto titul. Potom si človek povie, že už keď ma tak niekto nazval, možno to vyskúšať. Inak btw. posledné dva-tri dni tá téma fakt vedie. Keď mi už aj šofér, síce po 1000 km jazdy, začne rozprávať o svojich kamoškách, čo si vedú privát...tak neviem. Ponorka? Absťák? Ale prečo práve mne??

V každom prípade, najstaršie remeslo slávi tuším zlaté časy. Nech sa tu ezoterikovia a filozofi potichu posadia, vuobec nie je vek vodnára, je vek kurtizán. Kameňovníci nech sa posadia tiež, pretože tento kruh nemá začiatok ani koniec. Nedá sa vina hodiť na nikoho.
Dôsledky si vyžereme všetci bez rozdielu. S klavírom aj bez neho. Ešte že James je taký škaredý až je krásny...(povzdych)

Naspať k štetkám. No fakt. To sa vám môže stať, ani neviete ako. Život beží, dobehne vás jedna vysvetľujúca infoška a odrazu máte aj titul (doplň podľa potreby: lichotivý/nelichotivý). Ďalšia možnosť je, že možnosť nebola, že vlastne ani nie ste, len na vás tu "opicu" niekto hodil. Vo veci opice začínam byť paranoidná. Dokonca som si v rovnakej veci zakázala čítať najlepšie blogy na Slovensku, lebo ma napína pri každej srdcervúcej mládke, prípadne Carrie v meste, ktorá literárne spomína na rozchod, zchod, emócie, dialógy, vyznania a priznania. Rozmazaný režisér a herec v hlavnej úlohe v pozadí na mňa hádže tie...semienka paranoje. Ani cynizmus nezaberá. Zaberá len James. (povzdych) Takže vrodenou a získanou empatiou chápem kurvy, prostitútky, klientov aj zúfalcov. (Teraz ma dajte na piedestál prosím...) Chápem aj režiséra ale toho menej, lebo toho chápať nechcem. A nechápem, ako mňa, kofu starú, dostal ten James. Namiesto posteru nad posteľou mám v hlave kúsky filmu a sekvenciu - enough...why? Milujem ho...aj Marušica, ale toho inak. James má toľko rokov ako ja, šóru fanyniek a ja mám Jamesa a z Jamesa oneskorené pobláznenie celebritou. Kks, dolu vodou to so mnou ide... Liečim sa Austenovou a oprašovaným dekórom a celkom ma to baví. V rámci dekóru by to mohla byť aj sranda.

Na záver odveci. Anna Valentína je talianskou celebritou. Taká obyčajná mladá krava... zubria krava. Pri Ukraine máme celkom pekný fľak chráneného územia. V živote som tam bola raz. Včera. Celebritnú kravu sme nestretli. Ale aj tak by som radšej stretla Jamesa.

Dnes

...romány a telenovely ani zďaleka nepredbiehajú život...

Dni a noci

Zatúlala sa ku mne dnes kniha. Ležala na kameni, ktorý podopiera dvere do vchodu. Zbytočná, zabudnutá.

Dnešný deň bol horúci. A osamelý. Myšlienky sa vlnili so stúpajúcim vzduchom nad asfaltom v meste. Nemám rada také dni. Ak sa v taký deň nepremôžem, ostane po ňom horká, roztopená a lepkavá stopa v spomienkach. Smola. So svojou charakteristickou spálenou vôňou.

Dnešný deň bol horúci. V taký deň ani slzám nie je dopriate. Vyschnú na slané mapy na lícach tak rýchlo. Neviditeľný smútok leta.

Dnešný deň vládlo slnko.

Teraz ma hladká nočný vzduch s príchuťou ohňa, s príchuťou snov. Priezračná tma ma volá menom, dovolila zmyť prach z očí, prach zo srdca, chladivým potokom. Sedím so zatúlanou knihou v tráve, v diaľke pomedzi vinohrady húka vlak. Čítam spiacim kvetom na dobrú noc z knihy o kvetoch a mne šepkajú cvrčky uspávanku o láske. Niekedy sú noci milosrdnejšie ako dni. Tak ako tá dnešná...

Kurvy, anjeli a dokonalosť

"Keď vy chcete byť také dokonalé" - zašveholil Fan dneska pri debate nad zmrzlinou.
Nemyslím si, že chceme. Aspoň ja nie. Iba neviem byť nedokonalá. Neviem povedať "dosť", neviem povedať "toto teda nie", neviem povedať "nerob mi zle". Neviem buchnúť po stole. Nie, kým nie je neskoro na takéto slová. Viem to len vtedy, keď tieto slová strhnú so sebou lavínu, ktorá pochová všetko, všetko zničí. A vtedy som veľmi zlá.

Aj z plátna dnes zaznelo - "Čo ak som aj ja vnútri už zlý?" "...každý mamé svetlú aj temnú stranu, záleží na tom, podľa ktorej konáme."

Niekedy sa to pýtam sama seba. A niekedy viem, že vyhráva temná strana. Ospravedlňujem si to pretlakom citov, stresom, blbosťami... Ospravedlňujem sa pred sebou. Že nie som tá dobrá, tá milá, tá nežná. Že nedodržiavam štandardy. Že dusím vnútri žeravé bahno, ktoré aj tak exploduje. Že potom sú ľudia prekvapení, lebo ubližujem hlava nehlava. Prečo ste prekvapení?
Ja nie som dobrá. Nie je mi cudzí ani hnev, ani cynizmus, ani provokatérstvo, ani chlad, ani nezáujem, ani nenávisť. Kričím, keď po mne chcú, aby som sa správala ako dospelá, keď potrebujem objatie. OBYČAJNÉ objatie. Vraciam nadávky, keď ma titulujú špinou, kurvou. Viem nájsť odpovede na ostnaté slová. Je mi úplne jedno, či niektorí ľudia trpia, keď boli ľahostajní k mojej bolesti. Závidím úspech, ktorý mne ušiel pre hlúposť a smolu. Ignoruješ - ignorujem. Blokujem hovory, správy, lebo nemožem čítať tú pretvárku, lebo nemožem ani cítiť, že je v nich radosť, bezstarostnosť, lebo ja nemám a chcem. Je mi zle z ľudí, je mi zle zo seba.
A tu sa asi hrám na dobrú...

Dokonalosť kuriev je v tom, že to o nich všetci vedia a všetci to akceptovali. Nik od nich nečaká správanie dámy a nik sa nerozčúli nad podrazom. Anjel sa potkne a je z toho škandál, lámu sa palice, biela farbí na čierno. Pretože anjel má byť anjel stále. Spravodlivé dvojaké metre.

"Tento svet nie je fér." Ani ja nie som fér. K dokonalosti mi chýba nekonečno. Kopec priestoru na zlepšovanie. Akurát sa mi vždy zlepšovať nechce. Úderom nezabránim. Ale ani ma nehne nastavovať niekomu druhé líce.

Alegría

Krok za krokom
potichu pomaly
zeleným machom
široko roztvorenými očami

ráno mi spieva v trblietavom vzduchu mokrou trávou, prebudená v zázraku tajomstva zeme, s detským užasnutím prezerať každý kút, každú bytosť, ľahkým dotykom spoznávať chladivé skaly a slnkom zohriatu zem, počúvať pieseň sveta a šepkať stromom o láske k životu, o tryskajúcej radosti aj vinúcom sa smútku, odovzdať slzy lúčom na dúhu, byť bláznovstvom, byť sebou...

milovať v nekonečne

Prepáčenia

Tak strašne veľmi som chcela počuť z Tvojich úst slovko "prepáč". Tak strašne veľmi, že som ho prepočula.

Mal si pravdu, zahľadená na to, čo chcem, tak, ako chcem, nepočuli uši a nepočulo ani srdce. Mal si pravdu, keď si sa na mňa zachmúrený pozeral a vravel, že to, čo chcem počuť, mi nepovieš. Lebo načo? Lebo načo...

A ja, s klapkami ako koníky v ruskej trojke (len tie sa pre klapky neplašia a ja som sa pre klapky plašila), som nepočula Tvoje prepáč. Najkrajšie prepáč na svete. Lebo si ho ani povedať nemusel. Lebo zakopla som úplne rovnako a možno aj viac. Lebo bolo tiché, Tvojské. Ukryté v chvíli, keď si mi hladkal vlasy, keď si ma držal v náručí. Ukryté v teple z Tvojej ruky, ktoré mi robilo zimomriavky na koži, keď si mi škrabkal chrbát. Ukryté v slovkách "tu poď", trocha iných ako stále. Ako som mohla nepočuť?

A neskôr v noci si mi chýbal. Som sebec, ale tie chvíle milujem, lebo vtedy si len Ty a nič viac v celom vesmíre. Môj, na krátko. A znie mi v hlave "ťa milujem a nechám si ťa". Po toľkých zbytočných slzách si mi chýbal. Vlastne chýbaš stále, ale to už tak inak. Prázdnom vnútri.

Už budem počúvať... tak prepáč...

Promócie

Takto sa moja malá schwesterchen stala pani magisterkou a slečnou magistrou.
Nech sa Ti darí, dieťa B, si úplne ohromná. :o)

Z klenotnice

Zabudnem ja ľahko
aj na Vás mamička,
keď mi on pobozká
moje biele líčka...

Keď ešte dnes niekoľko tisíc mladých ľudí vie spolu spievať "Na kráľovej holi" z radosti, som rada, že žijem tu, že som vyrastala presne takto, že môžem vyjsť na lúku v kroji a ozvena mi bude vracať moju pieseň. Idem si nazbierať ľubovník, príďte na čaj. :)

Jabĺčkové jadierka

Môžme sedieť pod stromom a čakať potichu na padajúce dozreté jablká, tak podvečer, v septembrovej tráve už trocha chladnej. Slnku sa už nechce toľko hriať. Už len šteklí líca a farbí nebo do oranžova a hora oproti dáva na listy jantár.

Až zapadne úplne, budem dlaňou v Tvojej dlani držať celý svoj svet a vysoké steblá tráv nás ešte jedenkrát skryjú, odovzdám hlas meluzíne, ktorá bude spievať celú zimu v škárach pod strechou.

To aby sme nezabudli.

Dnes večer ešte môžem bosá dobehnúť domov aj cez zarosenú trávu, zajtra už budú na nej kryštáliky srieňa. Zajtra ráno si sadnem Tebe k nohám, prekrojím najčervenšie tohoročné jablko a darujem Ti hviezdu plnú nových stromov.

Cestami naboso

klopkajú podkovy koní
po ceste z kamenia
kľukaté či priame
ostré aj hladivé

cesty sa nemenia...

Vychodené tisícami, po stopách prvých pútnikov, kráčame každý sám,
možno chvíľku spolu, a hľadáme tú svoju, ktorá bude akurát a nedoráňa
bosé nohy do krvi, kým dovedie do cieľa.

Cestu, čo vie, kam ma má viesť, hoci ja možno strácam aj samotné jej
obrysy, vdychujúc hmlu a vôňu včerajšieho dažďa. Cestu, na ktorej
môžem spievať voľne ako kočovníci na vozoch s farebnými plachtami,
pozerať hore a vidieť ligotať hviezdy, sedieť v tráve na lúke plnej divých
makov, kráčať ruka v ruke dopredu a môcť občas zastať a pozbierať si
z nej kamienky na mozaiku života.

Tuláci dneška

tuláci dneška
ty aj ja...
skrížené cesty
na malú chvíľku
na krátku vzdialenosť

stroskotanci duší
ty aj ja...
so slamkami v rukách
nespojených dlaní
zúfalstvo, bolesť a strach

tuláci dneška
ja aj ty...
kráčajú za vidinou neba na zemi