Pur felicite 2010

Ako na Nový rok, tak po celý rok. So the new year starts. How I feel? Mixed...as all last years. Tho...
At midnite me and my mom sent to heaven flying lanterns as a memory of our family members who passed by. And it gave me warm feeling in my heart. The lanterns were flying up in silence and tranquil light. I think they took my headache away as well :). We toasted in the snow, smiled, watched fireworks and went back home. What I have learned today? That everything moves, everything changes...thats the rule of the world, nothing stands still...even stones that look like unchanged years and years, small change happend to them too.
Another thing I experienced again is that I get a lot of energy from nature...with breathing fresh air, touching grass and trees, walking in the woods give me that energy I long for so much. That means I will have to change my style of living to be closer to nature. I think, that big first step I will have to make quite soon.
Resolutions? The book, the nature, my big first step, Ireland, road to Santiago and to my soul, health and a little one, dress for Beltine :)

.

Rest in peace by malo byť adresované živým nie mŕtvym. V dnešnej uhnanej dobe by sa to mnohým zišlo.

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať. Rozprávať a počúvať. Situácia prikvačila. Síce neviem aká, ale viem si živo predstaviť...

Chlap sedí pri ohni, hladný ako svorka vlkov a len blbo kuká na ženskú a ukazuje si prstom do úst. Žena ako správna žena čaká, kedy chlap ukáže prstom aj to čarovné slovíčko. Teda posunok. Lenže chlap je už hladný až je nervózny a kedže jej nemôže vynadať, može ju len strepať. A z toho vyhladne ešte viac. Viac to už nerozvádzam...radšej...no proste nutnosť.

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať a počúvať, pochopiť slová aj to, čo sa za slovami skrýva, popísať veci, vedu aj pocity. Ale pomaly, ako ľudstvo starne, zabúdame. A ja mám niekedy pocit, že dvaja ľudia oproti sebe, ktorí chcú niečo povedať, pripomínajú dve z troch opíc, Nehovorím a Nepočúvam. Jeden rozpráva, ale rozpráva naozaj? Alebo len používa primúdre vety bez zmyslu a bez srdca. Hovorí a možno ani nevie presne, čo chce povedať, pretože zvnútra nechce pustiť seba von k tomu druhému. Zvuk síce prechádza cez pery ale slová zachytáva ruka, položená na ústach. Druhý počúva, ale počúva naozaj? Alebo len vníma, ako sa tomu oproti hýbu pery a vníma melódiu hlasu bez zmyslu a bez srdca. Počúva a ani netuší, čo tak nesmierne dôležité mu uniká, pretože nedovolil vstúpiť tomu druhému dovnútra. A tak zvuk síce prechádza do uší ale slová zachytáva ruka, ktorá ich zakrýva. A človek by sa odznovu mal začať učiť rozprávať. Rozprávať a počúvať. Nanovo ochutnať slová a to, čo sa za nimi skrýva. Nanovo skúsiť chápať a pochopiť. Zmyslom aj srdcom.

A toto som si napísala, lebo aj ja občas potrebujem pripomenúť, že slová nie sú len pekný zvuk.

____________________________________

Kričím...vnútri...do seba...na seba. Ničivý záblesk krutosti a desu. Niečo vo mne explodovalo a roztrhalo moju dušu na franforce. Poletujú okolo mňa ako malí strašidelní duchovia v deravých plášťoch. Každý s časťou mojej bolesti a strachu. Znova kľačím v prachu, v snahe nabrať silu z toho jediného, čo ostalo. Miešam krv so zemou. Nech mi to zalepí rany, čo nechcú prestať krvácať. Nech to prekryje špinu, čo mi vliezla pod kožu. Vypálené na líci...ZLÁ. Tri písmená. Tam, kde malo žiariť teplo niečích pier. Prehratá vojna s korunou z vavrínu.

Čakám na milosrdnú ranu do spánku.

Možno sa znova narodím...

Denníček(,) štetky, paranoja a McAvoy

Voľakto tu provokatívne načal tému vzorových prostitútok. Zlietli sa spravodliví aj trafené husi. Asi. Polka webowej spoločnosti išla umrieť od rozhorčenia a hnusu, druhá polka pritakávala, prípadne sa bavila a tretia polka zmierených realistov sa len mlčky nečudovala. Možno je aj nejaká ďalšia polka, ale tá bude pravdepodobne v menšine. NA! Blbých vzorov je dneska požehnane. A požehnane je aj tých gerojov, čo majú gule zdvihnúť tie šutre zo zeme a hádzať na cieľ. Miesto, aby tie blbé vzory nepotápali viac do bahna a tých ovzorovaných detto. Pravdupovediac, ani ja nepoznám moc príkladných vzorov. Každý má dáku chybu. Jeden vzor je tvrdohlavý ako mul, druhý je narcis, tretí je xantipa. No a aj kurvy sú. Dokonalosť je slovo nie z tohto sveta. Našťastie.
Druhá vec je, že každý reagujeme inak. Jedného zabije dažďová kvapka, iného nezabije ani keby mu na hlavu padol klavír. Súdiť je blbosť, lebo do topánok toho druhého sa nikdy neobujeme, ani keby sme ako chceli. Takže niekde nejaka slečna nerozchodila rozchody a dala sa na radostnú dráhu štetky a užíva si. Celkom možné, že sa jej to vypomstí alebo sa jej to aj vypomstiť nemusí. Toť čaro života. Za rohom môže čakať aj taký James. Ale k Jamesovi sa vrátim...

Tak nazad k tým štetkám a dôvodom. Jedna známa (mne síce nie, ale budiž) novinárka na svojom blogu hodila článoček o tom, ako je každý kurva a vrah. A anketku k tomu. Zahlasovala som si za oboje. Podľa mňa som kurva aj vrah. Vysvetlím dôvody. Ako sa v múdrych filozofických kruhoch diskutuje, tak hranica svedomia a uvedomenia si zla, prípadne vysvetlenia si desatoro, môže byť vysoko individuálne. To je ako s tým klavírom. Takže, keď si vedome postavím laťku citlivosti vysoko, tak som zodpovedne oboje. Neprežili pri mne hmyz, určite som niekde prešla väčšie živé, napríklad žabu, pravdepodobne som niekomu zavraždila ideál poprípade sen alebo plán. Keď tak rozmýšlam, tak aj dnes. No a kurvou sa cítim pomerne často v práci (z ruoznych duovodov), niekedy pri voľbách a občas v alkovni (aké pekné slovo). No a úplne najviac sa vžívam do tej role, keď ma tak niekto nazve. Čož celkom bežné v dnešnej dobe. Niekedy si stačí výjsť z domu po takýto titul. Potom si človek povie, že už keď ma tak niekto nazval, možno to vyskúšať. Inak btw. posledné dva-tri dni tá téma fakt vedie. Keď mi už aj šofér, síce po 1000 km jazdy, začne rozprávať o svojich kamoškách, čo si vedú privát...tak neviem. Ponorka? Absťák? Ale prečo práve mne??

V každom prípade, najstaršie remeslo slávi tuším zlaté časy. Nech sa tu ezoterikovia a filozofi potichu posadia, vuobec nie je vek vodnára, je vek kurtizán. Kameňovníci nech sa posadia tiež, pretože tento kruh nemá začiatok ani koniec. Nedá sa vina hodiť na nikoho.
Dôsledky si vyžereme všetci bez rozdielu. S klavírom aj bez neho. Ešte že James je taký škaredý až je krásny...(povzdych)

Naspať k štetkám. No fakt. To sa vám môže stať, ani neviete ako. Život beží, dobehne vás jedna vysvetľujúca infoška a odrazu máte aj titul (doplň podľa potreby: lichotivý/nelichotivý). Ďalšia možnosť je, že možnosť nebola, že vlastne ani nie ste, len na vás tu "opicu" niekto hodil. Vo veci opice začínam byť paranoidná. Dokonca som si v rovnakej veci zakázala čítať najlepšie blogy na Slovensku, lebo ma napína pri každej srdcervúcej mládke, prípadne Carrie v meste, ktorá literárne spomína na rozchod, zchod, emócie, dialógy, vyznania a priznania. Rozmazaný režisér a herec v hlavnej úlohe v pozadí na mňa hádže tie...semienka paranoje. Ani cynizmus nezaberá. Zaberá len James. (povzdych) Takže vrodenou a získanou empatiou chápem kurvy, prostitútky, klientov aj zúfalcov. (Teraz ma dajte na piedestál prosím...) Chápem aj režiséra ale toho menej, lebo toho chápať nechcem. A nechápem, ako mňa, kofu starú, dostal ten James. Namiesto posteru nad posteľou mám v hlave kúsky filmu a sekvenciu - enough...why? Milujem ho...aj Marušica, ale toho inak. James má toľko rokov ako ja, šóru fanyniek a ja mám Jamesa a z Jamesa oneskorené pobláznenie celebritou. Kks, dolu vodou to so mnou ide... Liečim sa Austenovou a oprašovaným dekórom a celkom ma to baví. V rámci dekóru by to mohla byť aj sranda.

Na záver odveci. Anna Valentína je talianskou celebritou. Taká obyčajná mladá krava... zubria krava. Pri Ukraine máme celkom pekný fľak chráneného územia. V živote som tam bola raz. Včera. Celebritnú kravu sme nestretli. Ale aj tak by som radšej stretla Jamesa.