Terra Aprile

Ráno

2011-10-20T15:35:00.000+02:00

Netuším, čo si mi ráno šepol do ucha, v polospánku nerozumiem ani svojej rodnej reči.
Ale niekedy stačí tón tvojho hlasu...mám rada tvoj hlas, keď ku mne hovoríš tak inak, ako obyčajne...je to ako keby som mala vnútri natiahnuté struny...a tvoje slová po nich brnkajú a mne vibruje vnútro podľa toho ako hráš. Hlava, srdce, duša.
Viem, že si ma celú noc držal v náručí preto, že som to potrebovala. Tak veľmi...Rozumieš mi občas viac ako ja sama sebe. Ja momentálne nerozumiem ničomu. Veci sa dejú v príliš rýchlom spáde a ja v tom lietam bez padáka. A tak som včera potrebovala zabrzdiť a podržať, nech sa nerozplesnem na zem zas v plnej rýchlosti. Aj tak to bude drsné.
Viem, že ma nezachraňuješ teraz len preto, že to treba... Chodím si k tebe po dávku človečenstva, blízkej prítomnosti, tichého pochopenia, nočného tepla, dotyku tvojich rúk, stratenia sa v pokoji, kúsok smiechu nad kuchynským žonglovaním, napriek a kvôli tomu, čo obaja vieme, čo sme a čo nie sme. Ty to vieš a ja ti za to ďakujem...

Summertime

2010-12-29T22:33:00.002+01:00

Summertiiiiime and the livin’ is easy...spieva si Ella Fitzgerald lenivo do teplom voňajúceho večera.

Summertiiiime...pospevujem si s Ellou lenivo z kroka na krok po ceste domov. Nie je nič lepšie...alebo vlastne je...keby mi pod nohami utekal slaný mokrý piesok. Niekedy rána voňajú aj tu vo vnútrozemí po mori.

Summertime a privoniate k pýru, prilepí sa vám k nosu hodvábny kvietok a tá vôňa, to je leto.

Summertime...to sú nespratnosti, čo robíme po nociach a bláznivo neskutočné rána, keď len sedím a nerozmýšlam, lebo aj tak netreba

Summertime a mäkká rozmarnosť bozkov, malín a nočnej oblohy, kým nepadne prvá hviezda, to je leto.

Summertime, tá pálivo horúca vášeň po zmrzline a láske a nekonečných tónoch rozozvučaných strún južanskej španielky, leto...

Summertime, na prste voňavosladký lekvár, poležiačky v čučoriedkach nad nami plávajú ovečky z oblakov, ešte stále leto...

Summertime, rytmus a kastanety, extáza tancom, blízkosť aj sloboda...no leto

Summertime, zapletené kvety vo vlasoch, bosé nohy, studený potok v lese a hrejúca zem, sálavý život z nej, moje leto...

Summertime a vzrušenie pred zrkadlom, páči nepáči, chce nechce, dnes alebo nikdy...toto leto...

Summertime a maškrtné myšlienky s medom a mätou...s letom...

Summertime, s anjelom strážnym pri rannej káve, všetko je dovolené v jedinom letnom a letmom okamihu ...

Summertime plný detského smiechu v spŕške kvapiek letného dažďa skáčuc do bublinkových mlák...

Summertime, tajomstvá sveta, čarovné slovká vpletené do vetra...na ochranu...

Summertime, uletený motýľ mojej duše za lúkou letných kvetov...

If

2010-10-20T19:07:00.002+02:00

If. If you live with Dorian Grey for some time, is it affecting your soul as well? Does the evil get to your heart to make it unclean and poisoned? I think yes. That’s why any kind of church tries to protect before it and keeps it away. Evil spreads. Like virus. From heart to heart, man to man. The way back is mostly difficult. Scars left on soul cannot be covered or healed. Maybe only with a true miracle. I will pray for that miracle for my heart and my soul. I know Dorian Grey. I lived next to him more then two years.

Compromise

2010-10-20T19:04:00.004+02:00

I was watching a movie called The loss of a teardrop diamond. Last sentence the main character - a girl who was not able to fit anywhere, said..."Noone will ever love me but you can get used to me..."
Not really a happyend. She surrender to life she doesnt want. How many of such not-a-happyends arise in daylife? We do compromises of life rather then making a big steps to following dreams. But is it really easier...?

Pur felicite 2010

2010-01-01T19:10:00.000+01:00

Ako na Nový rok, tak po celý rok. So the new year starts. How I feel? Mixed...as all last years. Tho...
At midnite me and my mom sent to heaven flying lanterns as a memory of our family members who passed by. And it gave me warm feeling in my heart. The lanterns were flying up in silence and tranquil light. I think they took my headache away as well :). We toasted in the snow, smiled, watched fireworks and went back home. What I have learned today? That everything moves, everything changes...thats the rule of the world, nothing stands still...even stones that look like unchanged years and years, small change happend to them too.
Another thing I experienced again is that I get a lot of energy from nature...with breathing fresh air, touching grass and trees, walking in the woods give me that energy I long for so much. That means I will have to change my style of living to be closer to nature. I think, that big first step I will have to make quite soon.
Resolutions? The book, the nature, my big first step, Ireland, road to Santiago and to my soul, health and a little one, dress for Beltine :)

.

2009-10-23T12:01:00.003+02:00

Rest in peace by malo byť adresované živým nie mŕtvym. V dnešnej uhnanej dobe by sa to mnohým zišlo.

2008-10-20T19:41:00.000+02:00

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať. Rozprávať a počúvať. Situácia prikvačila. Síce neviem aká, ale viem si živo predstaviť...

Chlap sedí pri ohni, hladný ako svorka vlkov a len blbo kuká na ženskú a ukazuje si prstom do úst. Žena ako správna žena čaká, kedy chlap ukáže prstom aj to čarovné slovíčko. Teda posunok. Lenže chlap je už hladný až je nervózny a kedže jej nemôže vynadať, može ju len strepať. A z toho vyhladne ešte viac. Viac to už nerozvádzam...radšej...no proste nutnosť.

Raz veľmi dávno sa ľudia naučili rozprávať a počúvať, pochopiť slová aj to, čo sa za slovami skrýva, popísať veci, vedu aj pocity. Ale pomaly, ako ľudstvo starne, zabúdame. A ja mám niekedy pocit, že dvaja ľudia oproti sebe, ktorí chcú niečo povedať, pripomínajú dve z troch opíc, Nehovorím a Nepočúvam. Jeden rozpráva, ale rozpráva naozaj? Alebo len používa primúdre vety bez zmyslu a bez srdca. Hovorí a možno ani nevie presne, čo chce povedať, pretože zvnútra nechce pustiť seba von k tomu druhému. Zvuk síce prechádza cez pery ale slová zachytáva ruka, položená na ústach. Druhý počúva, ale počúva naozaj? Alebo len vníma, ako sa tomu oproti hýbu pery a vníma melódiu hlasu bez zmyslu a bez srdca. Počúva a ani netuší, čo tak nesmierne dôležité mu uniká, pretože nedovolil vstúpiť tomu druhému dovnútra. A tak zvuk síce prechádza do uší ale slová zachytáva ruka, ktorá ich zakrýva. A človek by sa odznovu mal začať učiť rozprávať. Rozprávať a počúvať. Nanovo ochutnať slová a to, čo sa za nimi skrýva. Nanovo skúsiť chápať a pochopiť. Zmyslom aj srdcom.

A toto som si napísala, lebo aj ja občas potrebujem pripomenúť, že slová nie sú len pekný zvuk.

____________________________________

2008-03-03T10:21:00.004+01:00

Kričím...vnútri...do seba...na seba. Ničivý záblesk krutosti a desu. Niečo vo mne explodovalo a roztrhalo moju dušu na franforce. Poletujú okolo mňa ako malí strašidelní duchovia v deravých plášťoch. Každý s časťou mojej bolesti a strachu. Znova kľačím v prachu, v snahe nabrať silu z toho jediného, čo ostalo. Miešam krv so zemou. Nech mi to zalepí rany, čo nechcú prestať krvácať. Nech to prekryje špinu, čo mi vliezla pod kožu. Vypálené na líci...ZLÁ. Tri písmená. Tam, kde malo žiariť teplo niečích pier. Prehratá vojna s korunou z vavrínu.

Čakám na milosrdnú ranu do spánku.

Možno sa znova narodím...

Denníček(,) štetky, paranoja a McAvoy

2008-01-10T23:30:00.002+01:00

Voľakto tu provokatívne načal tému vzorových prostitútok. Zlietli sa spravodliví aj trafené husi. Asi. Polka webowej spoločnosti išla umrieť od rozhorčenia a hnusu, druhá polka pritakávala, prípadne sa bavila a tretia polka zmierených realistov sa len mlčky nečudovala. Možno je aj nejaká ďalšia polka, ale tá bude pravdepodobne v menšine. NA! Blbých vzorov je dneska požehnane. A požehnane je aj tých gerojov, čo majú gule zdvihnúť tie šutre zo zeme a hádzať na cieľ. Miesto, aby tie blbé vzory nepotápali viac do bahna a tých ovzorovaných detto. Pravdupovediac, ani ja nepoznám moc príkladných vzorov. Každý má dáku chybu. Jeden vzor je tvrdohlavý ako mul, druhý je narcis, tretí je xantipa. No a aj kurvy sú. Dokonalosť je slovo nie z tohto sveta. Našťastie.
Druhá vec je, že každý reagujeme inak. Jedného zabije dažďová kvapka, iného nezabije ani keby mu na hlavu padol klavír. Súdiť je blbosť, lebo do topánok toho druhého sa nikdy neobujeme, ani keby sme ako chceli. Takže niekde nejaka slečna nerozchodila rozchody a dala sa na radostnú dráhu štetky a užíva si. Celkom možné, že sa jej to vypomstí alebo sa jej to aj vypomstiť nemusí. Toť čaro života. Za rohom môže čakať aj taký James. Ale k Jamesovi sa vrátim...

Tak nazad k tým štetkám a dôvodom. Jedna známa (mne síce nie, ale budiž) novinárka na svojom blogu hodila článoček o tom, ako je každý kurva a vrah. A anketku k tomu. Zahlasovala som si za oboje. Podľa mňa som kurva aj vrah. Vysvetlím dôvody. Ako sa v múdrych filozofických kruhoch diskutuje, tak hranica svedomia a uvedomenia si zla, prípadne vysvetlenia si desatoro, môže byť vysoko individuálne. To je ako s tým klavírom. Takže, keď si vedome postavím laťku citlivosti vysoko, tak som zodpovedne oboje. Neprežili pri mne hmyz, určite som niekde prešla väčšie živé, napríklad žabu, pravdepodobne som niekomu zavraždila ideál poprípade sen alebo plán. Keď tak rozmýšlam, tak aj dnes. No a kurvou sa cítim pomerne často v práci (z ruoznych duovodov), niekedy pri voľbách a občas v alkovni (aké pekné slovo). No a úplne najviac sa vžívam do tej role, keď ma tak niekto nazve. Čož celkom bežné v dnešnej dobe. Niekedy si stačí výjsť z domu po takýto titul. Potom si človek povie, že už keď ma tak niekto nazval, možno to vyskúšať. Inak btw. posledné dva-tri dni tá téma fakt vedie. Keď mi už aj šofér, síce po 1000 km jazdy, začne rozprávať o svojich kamoškách, čo si vedú privát...tak neviem. Ponorka? Absťák? Ale prečo práve mne??

V každom prípade, najstaršie remeslo slávi tuším zlaté časy. Nech sa tu ezoterikovia a filozofi potichu posadia, vuobec nie je vek vodnára, je vek kurtizán. Kameňovníci nech sa posadia tiež, pretože tento kruh nemá začiatok ani koniec. Nedá sa vina hodiť na nikoho.
Dôsledky si vyžereme všetci bez rozdielu. S klavírom aj bez neho. Ešte že James je taký škaredý až je krásny...(povzdych)

Naspať k štetkám. No fakt. To sa vám môže stať, ani neviete ako. Život beží, dobehne vás jedna vysvetľujúca infoška a odrazu máte aj titul (doplň podľa potreby: lichotivý/nelichotivý). Ďalšia možnosť je, že možnosť nebola, že vlastne ani nie ste, len na vás tu "opicu" niekto hodil. Vo veci opice začínam byť paranoidná. Dokonca som si v rovnakej veci zakázala čítať najlepšie blogy na Slovensku, lebo ma napína pri každej srdcervúcej mládke, prípadne Carrie v meste, ktorá literárne spomína na rozchod, zchod, emócie, dialógy, vyznania a priznania. Rozmazaný režisér a herec v hlavnej úlohe v pozadí na mňa hádže tie...semienka paranoje. Ani cynizmus nezaberá. Zaberá len James. (povzdych) Takže vrodenou a získanou empatiou chápem kurvy, prostitútky, klientov aj zúfalcov. (Teraz ma dajte na piedestál prosím...) Chápem aj režiséra ale toho menej, lebo toho chápať nechcem. A nechápem, ako mňa, kofu starú, dostal ten James. Namiesto posteru nad posteľou mám v hlave kúsky filmu a sekvenciu - enough...why? Milujem ho...aj Marušica, ale toho inak. James má toľko rokov ako ja, šóru fanyniek a ja mám Jamesa a z Jamesa oneskorené pobláznenie celebritou. Kks, dolu vodou to so mnou ide... Liečim sa Austenovou a oprašovaným dekórom a celkom ma to baví. V rámci dekóru by to mohla byť aj sranda.

Na záver odveci. Anna Valentína je talianskou celebritou. Taká obyčajná mladá krava... zubria krava. Pri Ukraine máme celkom pekný fľak chráneného územia. V živote som tam bola raz. Včera. Celebritnú kravu sme nestretli. Ale aj tak by som radšej stretla Jamesa.

Dnes

2007-11-28T17:10:00.000+01:00

...romány a telenovely ani zďaleka nepredbiehajú život...

Dni a noci

2007-07-16T21:03:00.000+02:00

Zatúlala sa ku mne dnes kniha. Ležala na kameni, ktorý podopiera dvere do vchodu. Zbytočná, zabudnutá.

Dnešný deň bol horúci. A osamelý. Myšlienky sa vlnili so stúpajúcim vzduchom nad asfaltom v meste. Nemám rada také dni. Ak sa v taký deň nepremôžem, ostane po ňom horká, roztopená a lepkavá stopa v spomienkach. Smola. So svojou charakteristickou spálenou vôňou.

Dnešný deň bol horúci. V taký deň ani slzám nie je dopriate. Vyschnú na slané mapy na lícach tak rýchlo. Neviditeľný smútok leta.

Dnešný deň vládlo slnko.

Teraz ma hladká nočný vzduch s príchuťou ohňa, s príchuťou snov. Priezračná tma ma volá menom, dovolila zmyť prach z očí, prach zo srdca, chladivým potokom. Sedím so zatúlanou knihou v tráve, v diaľke pomedzi vinohrady húka vlak. Čítam spiacim kvetom na dobrú noc z knihy o kvetoch a mne šepkajú cvrčky uspávanku o láske. Niekedy sú noci milosrdnejšie ako dni. Tak ako tá dnešná...

Kurvy, anjeli a dokonalosť

2007-07-14T23:28:00.002+02:00

"Keď vy chcete byť také dokonalé" - zašveholil Fan dneska pri debate nad zmrzlinou.
Nemyslím si, že chceme. Aspoň ja nie. Iba neviem byť nedokonalá. Neviem povedať "dosť", neviem povedať "toto teda nie", neviem povedať "nerob mi zle". Neviem buchnúť po stole. Nie, kým nie je neskoro na takéto slová. Viem to len vtedy, keď tieto slová strhnú so sebou lavínu, ktorá pochová všetko, všetko zničí. A vtedy som veľmi zlá.

Aj z plátna dnes zaznelo - "Čo ak som aj ja vnútri už zlý?" "...každý mamé svetlú aj temnú stranu, záleží na tom, podľa ktorej konáme."

Niekedy sa to pýtam sama seba. A niekedy viem, že vyhráva temná strana. Ospravedlňujem si to pretlakom citov, stresom, blbosťami... Ospravedlňujem sa pred sebou. Že nie som tá dobrá, tá milá, tá nežná. Že nedodržiavam štandardy. Že dusím vnútri žeravé bahno, ktoré aj tak exploduje. Že potom sú ľudia prekvapení, lebo ubližujem hlava nehlava. Prečo ste prekvapení?
Ja nie som dobrá. Nie je mi cudzí ani hnev, ani cynizmus, ani provokatérstvo, ani chlad, ani nezáujem, ani nenávisť. Kričím, keď po mne chcú, aby som sa správala ako dospelá, keď potrebujem objatie. OBYČAJNÉ objatie. Vraciam nadávky, keď ma titulujú špinou, kurvou. Viem nájsť odpovede na ostnaté slová. Je mi úplne jedno, či niektorí ľudia trpia, keď boli ľahostajní k mojej bolesti. Závidím úspech, ktorý mne ušiel pre hlúposť a smolu. Ignoruješ - ignorujem. Blokujem hovory, správy, lebo nemožem čítať tú pretvárku, lebo nemožem ani cítiť, že je v nich radosť, bezstarostnosť, lebo ja nemám a chcem. Je mi zle z ľudí, je mi zle zo seba.
A tu sa asi hrám na dobrú...

Dokonalosť kuriev je v tom, že to o nich všetci vedia a všetci to akceptovali. Nik od nich nečaká správanie dámy a nik sa nerozčúli nad podrazom. Anjel sa potkne a je z toho škandál, lámu sa palice, biela farbí na čierno. Pretože anjel má byť anjel stále. Spravodlivé dvojaké metre.

"Tento svet nie je fér." Ani ja nie som fér. K dokonalosti mi chýba nekonečno. Kopec priestoru na zlepšovanie. Akurát sa mi vždy zlepšovať nechce. Úderom nezabránim. Ale ani ma nehne nastavovať niekomu druhé líce.

Alegría

2007-07-12T19:31:00.001+02:00

Krok za krokom
potichu pomaly
zeleným machom
široko roztvorenými očami

ráno mi spieva v trblietavom vzduchu mokrou trávou, prebudená v zázraku tajomstva zeme, s detským užasnutím prezerať každý kút, každú bytosť, ľahkým dotykom spoznávať chladivé skaly a slnkom zohriatu zem, počúvať pieseň sveta a šepkať stromom o láske k životu, o tryskajúcej radosti aj vinúcom sa smútku, odovzdať slzy lúčom na dúhu, byť bláznovstvom, byť sebou...

milovať v nekonečne

Prepáčenia

2007-07-11T19:11:00.003+02:00

Tak strašne veľmi som chcela počuť z Tvojich úst slovko "prepáč". Tak strašne veľmi, že som ho prepočula.

Mal si pravdu, zahľadená na to, čo chcem, tak, ako chcem, nepočuli uši a nepočulo ani srdce. Mal si pravdu, keď si sa na mňa zachmúrený pozeral a vravel, že to, čo chcem počuť, mi nepovieš. Lebo načo? Lebo načo...

A ja, s klapkami ako koníky v ruskej trojke (len tie sa pre klapky neplašia a ja som sa pre klapky plašila), som nepočula Tvoje prepáč. Najkrajšie prepáč na svete. Lebo si ho ani povedať nemusel. Lebo zakopla som úplne rovnako a možno aj viac. Lebo bolo tiché, Tvojské. Ukryté v chvíli, keď si mi hladkal vlasy, keď si ma držal v náručí. Ukryté v teple z Tvojej ruky, ktoré mi robilo zimomriavky na koži, keď si mi škrabkal chrbát. Ukryté v slovkách "tu poď", trocha iných ako stále. Ako som mohla nepočuť?

A neskôr v noci si mi chýbal. Som sebec, ale tie chvíle milujem, lebo vtedy si len Ty a nič viac v celom vesmíre. Môj, na krátko. A znie mi v hlave "ťa milujem a nechám si ťa". Po toľkých zbytočných slzách si mi chýbal. Vlastne chýbaš stále, ale to už tak inak. Prázdnom vnútri.

Už budem počúvať... tak prepáč...

Promócie

2007-07-10T22:44:00.000+02:00

Takto sa moja malá schwesterchen stala pani magisterkou a slečnou magistrou.
Nech sa Ti darí, dieťa B, si úplne ohromná. :o)

Z klenotnice

2007-07-08T19:12:00.000+02:00

Zabudnem ja ľahko
aj na Vás mamička,
keď mi on pobozká
moje biele líčka...

Keď ešte dnes niekoľko tisíc mladých ľudí vie spolu spievať "Na kráľovej holi" z radosti, som rada, že žijem tu, že som vyrastala presne takto, že môžem vyjsť na lúku v kroji a ozvena mi bude vracať moju pieseň. Idem si nazbierať ľubovník, príďte na čaj. :)

Jabĺčkové jadierka

2007-06-21T18:42:00.000+02:00

Môžme sedieť pod stromom a čakať potichu na padajúce dozreté jablká, tak podvečer, v septembrovej tráve už trocha chladnej. Slnku sa už nechce toľko hriať. Už len šteklí líca a farbí nebo do oranžova a hora oproti dáva na listy jantár.

Až zapadne úplne, budem dlaňou v Tvojej dlani držať celý svoj svet a vysoké steblá tráv nás ešte jedenkrát skryjú, odovzdám hlas meluzíne, ktorá bude spievať celú zimu v škárach pod strechou.

To aby sme nezabudli.

Dnes večer ešte môžem bosá dobehnúť domov aj cez zarosenú trávu, zajtra už budú na nej kryštáliky srieňa. Zajtra ráno si sadnem Tebe k nohám, prekrojím najčervenšie tohoročné jablko a darujem Ti hviezdu plnú nových stromov.

Cestami naboso

2007-06-09T23:35:00.000+02:00

klopkajú podkovy koní
po ceste z kamenia
kľukaté či priame
ostré aj hladivé

cesty sa nemenia...

Vychodené tisícami, po stopách prvých pútnikov, kráčame každý sám,
možno chvíľku spolu, a hľadáme tú svoju, ktorá bude akurát a nedoráňa
bosé nohy do krvi, kým dovedie do cieľa.

Cestu, čo vie, kam ma má viesť, hoci ja možno strácam aj samotné jej
obrysy, vdychujúc hmlu a vôňu včerajšieho dažďa. Cestu, na ktorej
môžem spievať voľne ako kočovníci na vozoch s farebnými plachtami,
pozerať hore a vidieť ligotať hviezdy, sedieť v tráve na lúke plnej divých
makov, kráčať ruka v ruke dopredu a môcť občas zastať a pozbierať si
z nej kamienky na mozaiku života.

Tuláci dneška

2007-05-07T19:28:00.000+02:00

tuláci dneška
ty aj ja...
skrížené cesty
na malú chvíľku
na krátku vzdialenosť

stroskotanci duší
ty aj ja...
so slamkami v rukách
nespojených dlaní
zúfalstvo, bolesť a strach

tuláci dneška
ja aj ty...
kráčajú za vidinou neba na zemi

Tebe...

2007-05-06T00:32:00.002+02:00

pripíjam vínom z ranného pohára, ešte nestratilo chuť, tak ako nevyprchala Tvoja vôňa z vankúša. Zabalená v deke počúvam ozvenu včerajších slov v tichu samoty, ktorú si tu nechal a ony otvárajú okná a dvere slnku a vetru.

Mal si pár sivých vlasov na spánkoch a v očiach radosť, akú vedia mať len deti. V rukách moju tvár a pery na mojich ústach...vzala som si kúsok Teba navždy do úschovy, možno bez práva no nie bez rozmyslu.

S nezhorenými mostami za sebou, na ktorých stoja moje a Tvoje prízraky včerajška s fakľami v rukách, pozeral si na mňa s výrazom, ktorý bol už zabudnutý. Aj ja som počula krídla nádeje aj dych strachu, dotkli sa nás oboch, kto koho viac, ešte netuším. A nemám Ti ako povedať odpovede na otázniky dneška, že spoločného je viac, ako tušíš.

Tak čakám, na ktorú stranu sa navážia misky, keď na ne poukladáš spomienky aj svoju budúcnosť. Odháňam myšlienky na to, že nemusí zvíťaziť bláznovstvo prianí, ale obyčajné má dať a dal.

...spomienky...

2007-04-29T23:35:00.002+02:00

Už bude polnoc...

Mám za sebou nesmierne vysmiaty víkend s kopou ľudí, ktorých mám hrozne rada a s čistým horským vzduchom. Bolo mi vás treba ako soľ.

intermezzo

Kde je Macko? Manžel ma opustil...?
Aj ja chcem také...
Čo?! Aby ťa manžel opustil? ...smiech...
...e-e
Aby ťa mal aký manžel opustiť? ...smiech... Ale to je celkom dobré!

Ockovci, zavidím vám to, že sa máte...ale viac vám to prajem. :o)

Blogwatch reference

2007-04-21T20:03:00.000+02:00

Dúfam, že sa autor nenahnevá, ale táto báseň (nielen báseň) mi pofúkala rozbité koleno...

Když se něha unaví...

.. tak skloní hlavu...
....a stydlivě se dívá do země,
......jakoby chtěla říct: "jak líto mi je"...
........a myslí si, že to tak má být...

A on tluče Pánu Bohu do oken
...a řve: "proč si nám dal víc než jiným
.....cožpak nevidíš, jak těžké je to pro dva lidi,
kteří cítí a kolem sebe vidí...
...zjistit, že i druhým chybí...".

Když se něha unaví,
...tak zavře oči...
.....a on jí kreslí prstem po víčkách...
voní po mandlích a jazyk něžně smočí...
...v jeho...
.....ještě nevyřčených slovíčkách.

Když se něha unaví,
...tak zvedne se, a jako jarní vánek,
......si s sebou
...........i moji duši
.....................odnese

Joshua

_inside_

2006-10-18T21:21:00.000+02:00

Jeseň sa ohlásila navštívenkou dažďa

a dýchla vlhkou nocou ku mne sen

o kachliach , praskajúcom dreve,

pečených gaštanoch a tvojom objatí.

TERRA...moja Zem

2006-10-06T20:53:00.000+02:00

Raz jeden človek povedal:

Ľudia stratili kontakt so zemou, prestali sa jej dotýkať, prestali s ňou hovoriť vlastnými dlaňami a ona už nevie, čo nám má dať, aby nás uživila a aby nás liečila.

Tak dávno som neprechádzala rukou po jej vráskavom čele. Chýba mi. Nebola som pozbierať úrodu, nebola som natrhať bylinky na zimný čaj. Nebola som jej povedať, že mi je ťažko, aj že mi je nádherne, ako ešte nikdy.

Dnes som prešla poľom, bolo už po žatve. Už zostali len strnky a pár kvetov harmančeka. A zajtra už nemusí prísť. Ale ak mi bude ešte dopriate, zajtra pojdem a natrhám šípky na čaj a halúzky do adventného venca s tichým ďakujem na perách.

Kam chodí ticho

2006-09-23T20:06:00.000+02:00

Najobľúbenejšie miesto, ktoré mám, je pomerne neobvyklé. Nie je to pláž, nie je to kreslo, ani mesto a ani chalupa. Je to cesta z polámaných panelov, kde v puklinách prerastá tráva a korene starých bukov, ktoré ju lemujú. Najkrajšia je na jeseň, s oranžovým lístím na konároch a oranžovohnedým šuchotavým kobercom troška skrývajúcim prasknuté panelové kocky. Tam chodím poprechádzať sa s Tichom. Tam ma hladká Pokoj. Aj keď je to cestička vedúca cez evanjelický cintorín.

Či je výnimočný? Možno áno. Dajú sa tam nájsť známe mená spisovateľov ako bol Mensatoris a Botto. Pre mňa je výnimočný iným. Nemá typickú atmosféru pochmúrnosti, ani dušičkový smútok. Má kovanú bránu, za ktorou stíchne hluk mesta, aj keď nemá vysoké múry, čo by ho odrezali od vonkajšieho sveta. A má niečo, čo ma vie jemne chytiť a spomaliť môj krok, keď sa príliš ponáhľam. Viem sa tam zhlboka nadýchnuť, viem tam otvoriť oči aj srdce dokorán. Tá stará popukaná buková alej je cesta, kam chodím na päťminútové myšlienky. Veľmi tiché myšlienky ako hmla ráno na hladine vody. Aj tie, o smrti.

Raz mi niekto povedal, predstav si miestnosť bez okien a bez dverí a seba v nej a ja som si predstavila, ako sa točím okolo vlastnej osi s natiahnutými rukami a miestnosť je biela a žiarivá. Potom mi povedal, že takáto je moja predstava smrti. Podvedomá. Neviem, toto sa vedieť asi ani nedá. Aj ja mám z nej strach, ale tá cestička cez cintorín mi strach prefarbuje na žiarivobiele steny.

A ja si pripomínam, že mám všetko, čo mám mať a bude čas tak na plač ako na smiech, na boj aj na oddych, a dopredu netreba tlačiť nič okrem vzduchu pred sebou, keď kráčam za svojím cieľom a za sebou netreba ťahať nič iné, len toho, kto Ti podá ruku s prosbou o pomoc, aj to len chvíľku, kým nebude mať síl.
Že čas príde a dovtedy treba dávať všetko, čo môžem a netrápiť sa čakaním na veci, ktoré či prídu alebo nie, nijako neovplyvnia dnešok ani to, kto som a kto si Ty.

Žltá hviezda, červené áčko

2006-09-12T23:07:00.002+02:00

Oboje značky, ktoré ak nosíš na hrudi, svietia do diaľky. A ľudia sa odvracajú alebo napľujú do tváre.

Biľag.

Je málo, ešte stále málo tých, ktorím nezáleží na znamení na klope kabáta, ale záleží na tom, čo bije pod tou klopou. To, čo hviezda či áčko zakrýva. Srdce človeka. Podstatu...

Ako ťažko je sa ho zbaviť. Aj keď ti ho dovolia dať dole, ostáva po ňom hlboko vypálené znamenie. Jedno v duši a jedno v pamäti ľudí. A tí sa stále odvracajú a stále majú dosť jedovatých slín.

Aj ja mám jedno, nedá sa zmyť. Je vypálené prihorúcim kovom a bledne neskonale pomaly. A stále čítam v očiach ľudí zmätok, odmietanie, predsudky a nechuť pochopiť...

Blogwatch reference - Medvedia poézia

2006-08-08T23:18:00.000+02:00

Milostná...

Milujem teda nie som.
Bolo by asi presné.
Ja vždy keď milujem
vravievam radšej, že sme.

...no ja som sa roztopila asi už hneď...

Nočne potichu

2006-08-07T19:55:00.000+02:00

Vraj prečo vždy chcem riešiť veci v noci. V noci treba spať alebo aj iné. ;)

No preto.

Pretože tma obrusuje hrany, aj hrany vyslovených slov.
Pretože noc dovolí hanblivým myšlienkam odkryť tvár.

Pretože v tme si tak blízko a aj tak mám okolo seba nekonečný priestor.
Pretože v noci je ten nekonečný priestor mäkký a bezpečný ako tvoje objatie.

V tme nie sú tváre a telá, sú len pocity a vyslovené vnútro. Vtedy viac počúvame seba a navzájom.

Lebo oči sú v noci slepé a uši šmátrajú po obrubníkoch slov bielou paličkou srdca. :)

Quo vadis

2006-08-04T09:59:00.000+02:00

Maškrtím.

Vyjedám lyžičkou priamo zo škatule granko v kresle s nohami poskladanými pod sebou. To sa mi také občas stáva. A najradšej pri tom čítam veci na škatuli. Niežeby boli mimoriadne zaujímavé, ale niekedy sa človek čo-to dozvie. Napríklad, že kakao pomáha sa sústrediť. (Nemohlo by sa to dostať do vládneho programu, ako nový sociálny program pre zamestnancov na podporu vyššieho pracovného výkonu? Hesloo: Jedna čokoláda denne!)

Doma mám jednu krabicu od granka starú už niekoľko rokov. Je taká umelohmotná, zatváracia. Do nej presýpam kúpené granko, lebo je šikovnejšia ako tá papierová.

Návod na prípravu toho starého granka:

Chutný kakaový nápoj získate zmiešaním 2-3 lyžičiek granka s 0,25l teplého alebo studeného mlieka.

Návod na prípravu nového granka:

Chutný kakaový nápoj získate zmiešaním 4-6 lyžičiek granka s 0,25l polotučného teplého alebo studeného mlieka.

...dnešné granko je slabšie - dnešné mlieko je silnejšie - dnešná spoločnosť je maškrtnejšia...

Ja som to už vtedy vedela, že 3 je málo, mami. ;)

Modlitba

2006-05-30T11:05:00.002+02:00

Bože, tu máš. Vezmi si naspäť srdce, čo si mi dal.

Ja s ním neviem zaobchádzať.

Nekonečné ráno

2006-05-18T23:33:00.000+02:00

Už zhasli pouličné svetlá ale deň sa ešte neprebudil. Ani Ty nie. Nekonečné ráno, keď neviem odtrhnúť oči od Teba. Ako spíš, ako dýchaš... Učím sa naspamäť dlaňami Tvoje telo a srdcom Tvoju dušu. A vpisujem spomienky na noc do kameňa svojej večnosti.

Keď si večer zapálil sviečku, ponorila nás do medového svetla a izba bola plná Teba a vône roztápajúceho sa vosku. Mihotavé tiene vtedy hrajú s Tvojimi rukami hru na schovávanie svetla. A svet za oknom stíchol a nakúkal dovnútra. Zvedavý...

V tichu si šepkáme tajomstvá z hĺbky, prezrádzame tlkot sŕdc. Ukrytá v dlaniach, rozomletá škoricová láska, poslal si mi ju s bozkom a teraz mi preteká vnútrom a hreje. A páli, keď si príliš blízko. To už neuhasím. Ani vlastne ani nechcem.

Slová sa rozpíjali v tme ako atramentové škvrny. Aj tie idú ťažko zmazať. Do rána len trocha poblednú a spoja sa do retiazok spoznávania. A keď Ťa únava presvedčí, pozbieram tlejúce uhlíky túžby a skryjem ich do vankúša. Nech hrejú ďalej do snov...

Už zhasli pouličné svetlá ale deň sa ešte neprebudil. Nekonečné ráno, keď vpisujem spomienky na noc do kameňa svojej večnosti.

Tá, čo len bude.

Equlibrium

2006-05-12T10:18:00.002+02:00

-What's the point of your existence?

-To feel. And without it, without love, without anger, without sorrow, breath is just a clock... ticking...

... --- ...

Pohladenie v slovách sa stalo hrdinským činom.

Alebo kaskadérskym kúskom.
Alebo šialenstvom.

Niečím, čo sa nenosí.
Niečím, za čo sa treba hanbiť.

Niečím, čo sa mlčí.

... --- ...

- I can only hope one day to be as uncompromising as you.

... --- ...

- I'm not feeling! He is the one who's feeling!

... --- ...

The great nepenthe. Opiate of our masses. Glue of our great society. Salve and salvation, it has delivered us from pathos, from sorrow, the deepest chasms of melancholy and hate. With it, we anesthetize grief, annihilate jealousy, obliterate rage.

A radosť zamkli .
A súcit zamrežovali .
A lásku ...
A vzali farby životu.

... --- ...

Tread softly because you tread on my dreams...

Niekde si...

2006-05-11T17:45:00.000+02:00

a tvoja cesta vedie k slnku
tá moja tiež
snažíme sa dobehnúť
možno ty mňa
možno ja teba
možno stačí, aby jeden z nás zastal
len nevedno ktorý

niekde si...

len Ťa neviem nájsť

2006-05-10T20:14:00.000+02:00

hĺbka vo mne nepoznané desí

keď búrka vyhodí na breh črepy duše

farebne čierne sklíčka

toho, čo sa dávno rozbilo na dne

poskladajúc tú mozaiku

uvidím seba v zrkadle času

Beltaine

2006-04-30T18:56:00.000+02:00

Zapaľujem ohne v sebe do súmraku dňa, v očiach, v srdci.
Tak ako horia pochodne na lúkach a vzduchom sa nesú tóny, ktoré zmenia chlad noci vnútri na leto a odlesky v tráve farbia vlhko do medena. Zbieram dážď z listov do misky z váh. Budeme ho piť obaja, smädní po láske, spolu, raz Ty, raz ja. Tam, kde sa perami dotkneš okraja, tam dýchať budem Tvoj dych.

Keď budeš stáť predo mnou, ostaň na pár krokov, na chvíľu. Tak blízko síce, že môžme prepliesť prsty rúk, no aj tak ďaleko, lebo Tvoje teplo ešte neskryje to moje. Nechaj vietor kratučko postrapatiť steblá a zahrať nám na struny čerešňových kvetov nad hlavou. Ten ďalší krok bližšie bude mať v sebe tryskajúcu radosť jari, lenivé očakávanie leta aj šťavnaté jablká jesene, ktoré budú trhať deti v záhradách.

Okolo nás celý svet.

Zastali pramene,

spomalila zem.

Nakoniec do noci nechať rozletieť iskry, ako keď praská drevo v ohni. Uložiť sa na mach, stiahnuť hviezdy dolu do korún stromov a dýchať s vôňou zeme nové ráno. Dnes nech ožije minulosť v budúcnosti. Dnes je sviatok ohňa.

V nás.

A Stór Mo Croí

Krehká

2006-04-29T13:50:00.000+02:00

Dôvera stojí na hlinených nohách po kolená v potoku s popraskaným srdcom v dlaniach a v očiach má strach.

A potok, čo pramení v dávne, šumí v ušiach a šumí v písmenách.

Nepočuje, čo vravíš. Je hluchá pre potok, ktorý jej roztápa hlinené nohy a pre strach, že neudrží pokope srdce, svoje dlane a ani seba.

Iba vidí. Ako sa zamračíš, ako znežnieš. Ako sa otočíš preč aj ako podáš ruku. A tak váži nepočuté slová ako ruku s kľúčom, ktorou možeš zamknúť no môžeš aj odomknúť.

Vyššie

2006-04-19T20:40:00.000+02:00

Vyššie...
Ďalej...
Preč...

Dokázať a získať znamená aj stratiť. Bilancia nemusí vždy končiť v pluse. Viem, že vieš. Že priateľstvo na váhe života ťahá misky k zemi a diaľka v dušiach je väčšia ako diaľka v kilometroch.

- Chcem byť vyššie. - povedal si do ticha.

- Tak veľmi Ťa to ťahá preč?

Veľmi... Vieš, že viem. A nehovor prepáč, to slovko patrí iným.
Rozumieť si aj bez hlasných slov. Hoci ľudia okolo mňa kričia, v očiach Ti čítam, že to prirodzené predsa len ešte nie je luxus. Že pocitmi sa majú farbiť spomienky a kvetmi ľudské pocity. A toto obyčajné sa ťažko mení za niečo viac.

Ako v rozprávkach, keď chceš povedať ďakujem, dám Ti prst na ústa. - Neďakuj, raz mi to oplatíš.

Vysielam

2006-04-17T15:23:00.000+02:00

Na svojej frekvencii, na veľmi krátkych vlnách.

Že nechytáte môj signál? Že je šifrovaný až hrôza? Nekupujte antény...

Priložte ucho na lúke k tráve, k popraskanej kôre stromov, nastavte líce slnku, nech hladí. Dajte svoju dlaň do mojej, veď najlepší na prenos človečieho signálu je dotyk.

Cez dlane vysvetlím všetky tajné šifry a porozprávam, kde strácam seba a kde nachádzam viac. Len pošepky, potichu v leňošivom čase, aby sme nerušili plynúci život.

2006-04-15T01:10:00.000+02:00

Bojujem so sebou
o právo milovať
a právo iba prežiť

bez lásky

Bojujem so sebou
o túžbu milovať
a túžbu necítiť bolesť

z lásky

Bojujem so sebou
o ďalší sivý deň
a deň naplnený svetlom

lásky

a prehrávam s Láskou na celej čiare

Pod nosem smích a pod smíchem stud, pod studem touha a pod touhou možná jsem já...

2006-04-11T21:57:00.002+02:00

Dva roky túžby zamaskované tvrdým smiechom a nakoniec ešte tvrdšou ľahostajnosťou k vlastnému vnútru, len aby človek prežil bolesť, aj keď vlastne umiera, nie tou bolesťou, ale práve tou ľahostajnosťou. Skoro som sa už nestihla vrátiť. Pamätáš si? Pamätáš si včerajšok? Bol trocha zahmlený vlhkým smútkom a spomienkami.

A teraz stojím pred dverami a bojím sa vôbec chytiť kľučky, nie to vojsť dnu. Dnu si Ty a s Tebou možno nebo a možno peklo. Aj keď som bojovník, teraz mám strach. Nestraší ma peklo. Bojím sa neba. Bojím sa Teba.

Ze všetko bude také, ako má byť. Že budeš lepší, ako predstavy, ktoré sa bojím mať. A že Ti v očiach bude žiariť, keď Ti pohľad padne na mňa. Sentiment? Ani nie... Lebo keď nebude, na to som si akosi už zvykla.

Nechcem byť zvyknutá. Radšej nech to bolí. Láska

Oskar

2006-04-05T20:00:00.002+02:00

Kúpila som si v Baumaxe kvet. Lopatkovec. Kolegynky vravia, že kvety z Baumaxu nevydržia. Že zomrú. Môj lopatkovec dostal čestné miesto na pracovnom stole vedľa počítača a meno Oskar, ako náhrada za slnko, ktoré k nám svieti len chvíľu. Oskar je odolný, nemôže zomrieť, lebo ak zomrie, budem smutko. Na svoju česť sľubujem, že sa s ním budem rozprávať a pravidelne ho zalievať. Samota kvetom neprospieva.

Asi ani ľuďom. Aj keď, človek by mal byť občas trochu sám. Sám so svojimi myšlienkami a sám so sebou. Potom sa veru ani poriadne nepoznáme. Sme s kamošmi a kamoškami, známymi a kolegami a v hluku davu a keď to naraz náhodou všetko stíchne, zrazu sme v šoku, čo to v nás je. Môj odchod z hlavného do rodného mesta spôsobil presne toto. Ticho a samotu. Na usporadúvanie pocitov a zážitkov do úhľadných kôpok vnútri duše. Napravo nežné a láskavé, ako keď nastavíte líce prvým teplým lúčom sediac na lavičke v parku. Naľavo sychravo studené, ako daždivé rána neskorého októbra. Tam horúcu vášeň, vedľa cencúľové pohľady. A do stredu tie s nápisom Lekcia Život. Človek má zrazu prehľad a nadhľad.

Ani som netušila, koľko kúskov vo mne má nápis Lekcia Život. A vo veľa z nich sa odrážali tváre ľudí. Ako momentky z albumu. Len ten nadhľad zrazu ukázal inú farbu pozadia. Niektorí majú miesto peknej bielej škaredú sivú. Aj tváre sa mi zdajú také pokrčené. Vraštia sa, aj keď sa predtým usmievali. V ruke nie je chlieb ako by sa zdalo, ale kameň.
Začína mi tu pršať. Prším.

Otvorte si pestrofarebné dáždniky a ja sa idem na chvíľku porozprávať s Oskarom...